Plač ako forma nesúhlasu

V našej domácnosti je škôlka každodennou témou. Niekedy v pozitívnom, často však v negatívnom zmysle slova. Často sme doma prežívali stavy, keď sa tam synovi nechcelo a dokázal preto preplakať aj pol dňa. Práve preto nakoniec začal s pravidelnou dochádzkou až v piatich rokoch.

Nie je to až také zlé

Ale ani potom to nebolo ideálne. Domov síce chodí nadšený a rozradostnený z toho, aké nové veci sa zase naučil, ale nadšenie ho obvykle do večera prejde a nastáva prosenie o zajtrajšiu neúčasť. Používa slzy, smútok, skrátka veľké emócie. Niekedy si hovoríme, že by z neho bol celkom šikovný herec. Do rána ho to väčšinou prejde a bez zbytočných rečí kráča k bráne naoko neobľúbeného zariadenia. A to vlastne ešte o nič nejde, len sa trochu a nenápadne začínam obávať povinnej školskej dochádzky, ktorá nás čaká ani nie za rok. Ale nebudem zbytočne sťahovať nohavice, keď brod je ešte ďaleko. Možno si nakoniec zvykne na režim tak, že mu to nebude robiť problémy. A keby predsa len áno, nejaké riešenie sa vždy nájde. Máte aj vy podobnú skúsenosť?